AKO Z ROZBEHNUTÉHO VLAKU

            Istý muž hovorí: „Keď si ráno urobím kávu a posadím sa na balkón, svet sídliska je zrazu predo mnou a ja smiem sledovať jeho každodenný ranný pulz. A vidím: niektorí ľudia sa nevedia vzdať svojich vychodených ciest. Prešedivelý chlap s hnedou baretkou, čo sa každé ráno posadí cestou do práce na lavičku vedľa pieskoviska. Môže aj pršať, vždy sa na ňu posadí. Zapáli si cigaretu. Spokojne sa díva pred seba. Potom ju zahasí o okraj dreveného sedadla a pokračuje svojim pokojným krokom ďalej. Mamka, čo s kočíkom urobí tri okruhy okolo parku medzi bytovkami, kým sa posadí na tú istú lavičku. Ak na nej niekto práve sedí, urobí aj štvrtý okruh, hoc by si mohla sadnúť na lavičku vedľa nej. Tie isté rozhovory susedov pod balkónom. Zdvorilostné frázy, len aby si pripomenuli, že život nie je žiadne dobrodružstvo, ale mozoľnaté ruky a pot na tvári.

            Odpijem si z kávy. Ako deti sme chceli byť Robinom Hoodom či Lady Marion. Winnetuom či Ribanou. Snehulienkou či princom, čo hravo porazí dvojhlavého draka. Ako deti sme chceli každý deň zažiť čosi nové.

            Teraz, ako dospelým nám stačí stereotyp. Koľajnice sú položené, vlak rozbehnutý a miestenky rezervované. A stačí nám už iba dívať sa cez okno rozbehnutého vlaku... A najhoršie je, že aj v tom duchovnom živote nám stereotyp stačí. Radšej nech sa nič nemení. Zmeny bolia.

(spracované podľa zamyslenia Vladimíra Štefaniča, https://blog.postoj.sk/43535/z-rozbehnuteho-vlaku)